Rok 1989 a súčasnosť- alebo Slovenská Realita
Situácia za čias
komunizmu alebo pri jeho rozpade - už umierneného socializmu, ale stále
izolovanej ekonomiky v porovnaní zo súčasnosťou. Položil som si otázku:
Prečo bolo v tom čase relatívne lepšie pre široké vrstvy obyvateľstva
ako dnes v súčasnosti- v dobe, kde v relatívnej miere rozhoduje o svojom
osude a bohatstve každý sám. Podotýkam slovo v relatívnej miere aj
vtedy aj dnes. Dospel som k tejto odpovedi. V čase komunizmu, bolo
všetko spoločné, teda každý mal právo na všetky statky, ale mal aj jasné
povinnosti. Každý musel pracovať- nepracovať bolo trestné.
Po
druhej svetovej vojne, kedy bolo všetko zničené, nebol problém s tým, že
by nebol nedostatok práce a výroby. Rusko bolo zničené a teda nebol
problém s odbytom našej strojárskej a stavbárskej produkcii. Systém
fungoval a bol efektívny. Avšak v 60 rokov sa začal stav pomaly
nasicovať. Vznikla RVHP aj ako odpoveď na kapitalistický blok. V rámci
RVHP bolo Československo najvyspelejšou krajinou a ostatné krajiny nás
dobiehali.
My sme ako krajina dosiahli vrchol a nemali sme
relatívnu motiváciu na to aby sme sa vyvíjali ďalej- nemali sme na to
priestor- keďže sme boli ekonomicky izolovaný od krajín ekonomického
bloku. Ostatné krajiny nás samozrejme dobehli. Touto úvodnou makro
analýzou sa chcem dostať k mikro analýze. Podstata je v tom, že v 70
rokoch kedy Dubček chcel zaviesť prvky podnikania do vtedajšej
ekonomiky- teda chcel posunúť krajinu ďalej, lebo inej cesty nebolo, sa
tak nestalo.
On už vtedy pochopil- že pevne stanovený kurz,
ktorý sme mali, neodráža skutočný reálny stav v ekonomike. Nie je reálne
možné aby každý pracoval. Bolo to udržiavané umelo- Štátne podniky-
vykazovali prezamestnanosť. Samotní pracovníci vykazovali čoraz nižšiu
efektívnosť- pretože jednak mali relatívnu istotu- istej práve-
nepracovali pod tlakom, a nepracovali tak veľa, keďže podnik mal toľko
ľudí, koľko len chcel.
Takýto sociálny štát, kde ľudia
nepracovali pod stresom- dovoľoval ľudom relatívne slušne žiť- byt
dostal za pár korún, ženil sa v 18, a mal aj tri deti, to že neboli
banány, alebo sa ne stálo v radoch aj celé dni- a potom už nie len
banány, ale aj iné tovary základnej potreby, to v začiatkoch v tej dobe
žijúci človek nepociťoval. Ale ku koncu, keď už aj na cukor boli rady
alebo na iné základné potreby, tam sa jasne a reálne komunistický režim
prejavil v tom, že nedokázal akceptovať realitu a donekonečna poskytoval
ľudom sociálne statky- ako lacné bývanie a istú prácu zo zákona. Ľudia
boli na to zvyknutí , že všetko im zabezpečí štát, a že oni toho
relatívne veľa urobiť nemuseli.
Takýto neefektívny stav, sa musel
zákonite zrútiť- a aj sa tak stalo. V roku 1989- keď odvážny ľudia,
ktorí nechceli donekonečna stagnovať , sa potrebovali rozvíjať- a každý
rozumný človek vedel že ten komunistický systém nemá budúcnosť- zrútil
sa sám, lebo neakceptoval realitu- a my sme stratili veľa času- škoda že
za Dubčekovej éry, sa to nepodarilo, boli by sme dávno predbehli
Rakúsko. No ale nevadí. Po 1989 sa jasne ukázala neefektívna výroba v
reálnej podobe.
A potom čo sme sa osamostatnili a od 1993 sme
boli samy, sa to pekne ukázalo- nezamestnanosť, a neskúsenosť ekonomiky
čo sa týka súkromného vlastníctva. Chcem len tým povedať, že také
relatívne vzácne statky ako lacné bývanie, istota práce, veľa voľného
času, televízne stanice nič v podstate nedávali, ale za cenu straty
vlastného osobného rastu- ako osoby, nie ako štátu. Za cenu
medzinárodného uznania, cestovania, za cenu cenzúry a za to, že ste si
nemohli povedať a robiť to čo sa Vám páči- ste mali tieto výhody- istého
a nalinovaného života od narodenia až do smrti.
Systém taký
bol- narodili ste sa- vyštudovali- vysokú školu len po známosti a
mastných úplatkoch samozrejme- potom rodina- štát Vás potom umiestnil v
niektorom závode, poskytol Vám bývanie a tak dookola- Skvelé však- a
všetko to bolo v podstate zadarmo- Vav. Skvelé všetko dobre naplánované a
nalinkované. A cena tohoto krásneho života ? V začiatkoch- po vojne- 50
roky- veľký pozor na jazyk, žiadna možnosť prejavu a voľného slova,
obmedzená osobná sloboda- cestovania zo zahraničím, obmedzená možnosť
štúdia, nedostatkový tovar časom aj na základné potraviny, klientelizmus
a nemožnosť sa o seba postarať sám.
Samozrejme, aj
kapitalistický režim alebo demokratický režim, má svoje klady a zápory.
My naučený na to, že sa o všetko stará štát, sme sa len učili ako sa
správať v kapitalistickom systéme oproti komunistickému, kde v podstate
každý vlastnil všetko a nič. Generácia ročníkov od od 80 a viac musí
teraz za všetky tie statky ako lacné vlastné bývanie a práca pre každého
tvrdo platiť- .
Teraz sa mladý ľudia musia oveľa viac snažiť
aby si založili vlastnú rodinu, aby si vytvorili kvalitné životné
podmienky pre svoj život. Platia za to stresom, ktorí je na nich
vyvíjaní v práci, musia sa oveľa viac vzdelávať, a viac si vážia veci
ktoré si nadobudli. Demokratický systém, je efektívnejší, lebo umožňuje
ľudom rozvíjať svoj vlastný potenciál v tom smere v akom každý človek
chce.
Teda človek nie je relatívne obmedzovaný v tom, čo môže
robiť, môže robiť čokoľvek, má šancu sám sa vypracovať tam kam sa chce
vypracovať. Môže relatívne isť a cestovať tam kam chce, a kúpiť si čo
chce. Môže sa dokonca vyjadrovať slobodne, môže sa politicky angažovať,
môže slobodne podnikať, pracovať, zabávať sa a zabezpečiť si svoju
rodinu podľa svojich vlastných predstáv, a nikto mu túto relatívnu
slobodu v konaní nemôže ohroziť. Všetko je to na ňom.
A toto ja
považujem za dôležité ako niečo, kde je systém založený na tom, že od
narodenia nemám relatívnu možnosť ovplyvniť svoj život a len podľa
nalinkovanej predlohy prežiť svoj život. To sa mne osobne nepáči. Páči
sa mi rozmanitosť a možnosť voľby prežiť si život podľa seba a a
vlastných predstáv. Preto je mi ľúto že generácie ktoré prežili
komunizmus o túto možnosť prišli a stále veria tomu že sa o nich štát
postará. Ale to je mylné, lebo demokraciu je možné v relatívnej miere
prirovnať k tvrdému systému, kde vyhrávajú len tí najsilnejší- tak ako
je to v ríši zvierat. Podotýkam slovo relatívne.
Michal Vonderčík- Smite
autor je národohospodár
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára