Zásadnou a prioritnou úlohou každej centrálny banky, je menová politika a hlavne cenová stabilita svojej meny. To znamená ich cieľom je brániť sa voči poklesu kúpnej sily svojej meny.
Čo je však pre ekonomiku ešte horšie je deflácia. Po rozpade zlatého štandardu, sú takzvaným zlatým štandardom našich mien, práve ,, relatívne" nezávislé centrálne banky ( mali by byť skutočne nezávislé ) .
Starajú sa o to aby kúpna sila mien ostala rovnaká alebo rástla. Situácia- teda globálna situácia ekonomiky sveta je stále vo veľkej dlhovej kríze. Ak by urobili normálne a žiaduce opatrenia- teda by zvýšili úrokové sadzby, tak by síce došlo k rýchlejšiemu vyčisteniu trhu - ale zničili by sa aj ostrovčeky podnikov, ktorí mali úspech prežiť a možno už nebudú mať chuť znovu začať riskovať, keď sa na nich štát takpovediac vykašlal.
Tak to potom aj oni budú hľadať radšej relatívne bezpečné zamestnanie, kde štát istotne zamestnancov bude chrániť formou podpory v nezamestnanosti. AJ podniky potrebujú mať prílev peňazí- je to ich jediná záchrana.
Ak ju mať nebudú, nebudú ochotní riskovať a vytvárať relatívne stabilné pracovné miesta, ktoré majú vyššiu právnu ochranu hlavne v Európe, aj USA má akú takú ochranu.
Problém je v tom, že zvyšovaním sadzieb v spojení s veľkými dlhmi, by sa zmarila ako tak vytvorená schopnosť ľudí a podnikov naďalej mať chuť riskovať - teda chuť podnikať, míňať. Ak by sa peniaze stiahli z obehu. Došlo by k masívnym krachom nielen podnikov ale aj fyzických osôb. Stratila by sa nielen ťažko nadobudnutá ako taká dôvera ale stratila by sa tiež ochota riskovať a zadlžovať sa .
Došlo by k deflácií a hlavne k sociálnym nepokojom. O tom aby sa mohli sadzby zvyšovať, je možné uvažovať keď krajina nemá dlh, alebo ho má relatívne malý, to je optimálna rovina. Ale nie pri dlhu takých rozmerov aký ma USA, to nie je možné.
Si to ani nechcem predstaviť- zvýšili by sa sadzby- stiahli by sa z obehu peniaze, následne slabé daňové príjmy, štát nemá peniaze na výplatu sociálnych programov, hlavne dôchodkov.
Vtedy bude musieť sám požičiavať si vo svete, aby financoval sociálne programy. ( túto taktiku by urobila každá krajina alebo relatívne každá, a potom by si každá krajina chcela požičať- no možno Čína by bola bankou pre krajiny, tá by vedela dodať likviditu- tá ju dodáva aj teraz.)
Otázkou je ako rýchlo sa ľudia a podniky spamätajú z toho, že im banky nebudú ochotné požičiavať, teda bude sa čakať, kým ľudia opäť začnú riskovať. To je otázka- čas ? Ten ale nikto nevie. Čo ak za ten čas vzniknú extrémne pravicové strany, ktoré ľahko ovplyvnia zničených a zbankrotovaných ľudí.? A to je to riziko- možnosť vzniku a bujneniu vojen.
Svet by sa mal rozhodnúť - a to či sa bude normálne správať, a poniektorá skupina občanov, podnikov bohužiaľ zomrie ( nemusí ich byť málo- a v tom vzniká hrozba sociálnych nepokojov, a možno ďalší vojnový konflikt- proste nikto sa len tak nerozhodne ponechať sa osudu. Proste nikto nebude chcieť zomrieť- budú bojovať. )aby tak vytvorili prostredie pre novú ekonomiku.
Alebo sa svet rozhodne akceptovať takzvanú kontrolovanú inflačnú úroveň - bol by som rád aby to bola úroveň cca od 5 do 10 % počas nasledujúcich rokov - podľa toho ako rýchlo dokáže táto inflácia zbaviť štáty, podniky, občanov svojich dlhov. ( pohltiť dlhy ) Je potrebné sa na to podujať.
Cena bude hrozivá, ale hrozivejšie mi pripadajú sociálne nepokoje a možný ďalší svetový konflikt. Je iróniou, že to poviem, ale inflácia je záchranou pre relatívne pokojné vyriešenie tejto globálnej dlhovej krízy. Je relatívnou záchranou na pokľudné upratania si stola.
Apropo- na tu bublinu, ktorá by prišla sa horučkovito čaká, a to najmä v USA. Nová bublina by mohla pohltiť inflačné očakávania ktoré prídu, aj tu je potrebné zdôrazniť, že je to lepšie riešenie ako si vyčistiť stôl a čakať kým sa znova nezaprace. Bublina by pomohla, neprijať infláciu ako záchrancu z tejto situáciu.
Ale bola by opäť len oddialením času tak ako to bolo v roku 200 pri dot- com kríze. Vtedy mali USa zvýšiť sadzby, vtedy nemali takmer žiadny dlh. Vtedy na to mali podmienky. Vtedy by otázka času nebola. Veľmi rýchlo by sa z toho dokázali dostať, s oveľa kľudnejším priebehom.
To upratovanie stola môže svet veľmi bolieť. Ono bolieť bude aj tak, otázkou je ako veľmi . Možno stôl zhorí, a mi by sme museli rozmýšľať aký stôl znova vybudujeme a či vôbec budeme mať vôbec kde ten stôl vybudovať . A či vôbec by sme mali možnosť slobodne rozmýšľať . To sú otázky ktorých sa svet bojí, preto príjme relatívne jednoduché riešenie- infláciu.
Michal Vonderčík -Smite
Autor je národohospodár.
Čo je však pre ekonomiku ešte horšie je deflácia. Po rozpade zlatého štandardu, sú takzvaným zlatým štandardom našich mien, práve ,, relatívne" nezávislé centrálne banky ( mali by byť skutočne nezávislé ) .
Starajú sa o to aby kúpna sila mien ostala rovnaká alebo rástla. Situácia- teda globálna situácia ekonomiky sveta je stále vo veľkej dlhovej kríze. Ak by urobili normálne a žiaduce opatrenia- teda by zvýšili úrokové sadzby, tak by síce došlo k rýchlejšiemu vyčisteniu trhu - ale zničili by sa aj ostrovčeky podnikov, ktorí mali úspech prežiť a možno už nebudú mať chuť znovu začať riskovať, keď sa na nich štát takpovediac vykašlal.
Tak to potom aj oni budú hľadať radšej relatívne bezpečné zamestnanie, kde štát istotne zamestnancov bude chrániť formou podpory v nezamestnanosti. AJ podniky potrebujú mať prílev peňazí- je to ich jediná záchrana.
Ak ju mať nebudú, nebudú ochotní riskovať a vytvárať relatívne stabilné pracovné miesta, ktoré majú vyššiu právnu ochranu hlavne v Európe, aj USA má akú takú ochranu.
Problém je v tom, že zvyšovaním sadzieb v spojení s veľkými dlhmi, by sa zmarila ako tak vytvorená schopnosť ľudí a podnikov naďalej mať chuť riskovať - teda chuť podnikať, míňať. Ak by sa peniaze stiahli z obehu. Došlo by k masívnym krachom nielen podnikov ale aj fyzických osôb. Stratila by sa nielen ťažko nadobudnutá ako taká dôvera ale stratila by sa tiež ochota riskovať a zadlžovať sa .
Došlo by k deflácií a hlavne k sociálnym nepokojom. O tom aby sa mohli sadzby zvyšovať, je možné uvažovať keď krajina nemá dlh, alebo ho má relatívne malý, to je optimálna rovina. Ale nie pri dlhu takých rozmerov aký ma USA, to nie je možné.
Si to ani nechcem predstaviť- zvýšili by sa sadzby- stiahli by sa z obehu peniaze, následne slabé daňové príjmy, štát nemá peniaze na výplatu sociálnych programov, hlavne dôchodkov.
Vtedy bude musieť sám požičiavať si vo svete, aby financoval sociálne programy. ( túto taktiku by urobila každá krajina alebo relatívne každá, a potom by si každá krajina chcela požičať- no možno Čína by bola bankou pre krajiny, tá by vedela dodať likviditu- tá ju dodáva aj teraz.)
Otázkou je ako rýchlo sa ľudia a podniky spamätajú z toho, že im banky nebudú ochotné požičiavať, teda bude sa čakať, kým ľudia opäť začnú riskovať. To je otázka- čas ? Ten ale nikto nevie. Čo ak za ten čas vzniknú extrémne pravicové strany, ktoré ľahko ovplyvnia zničených a zbankrotovaných ľudí.? A to je to riziko- možnosť vzniku a bujneniu vojen.
Svet by sa mal rozhodnúť - a to či sa bude normálne správať, a poniektorá skupina občanov, podnikov bohužiaľ zomrie ( nemusí ich byť málo- a v tom vzniká hrozba sociálnych nepokojov, a možno ďalší vojnový konflikt- proste nikto sa len tak nerozhodne ponechať sa osudu. Proste nikto nebude chcieť zomrieť- budú bojovať. )aby tak vytvorili prostredie pre novú ekonomiku.
Alebo sa svet rozhodne akceptovať takzvanú kontrolovanú inflačnú úroveň - bol by som rád aby to bola úroveň cca od 5 do 10 % počas nasledujúcich rokov - podľa toho ako rýchlo dokáže táto inflácia zbaviť štáty, podniky, občanov svojich dlhov. ( pohltiť dlhy ) Je potrebné sa na to podujať.
Cena bude hrozivá, ale hrozivejšie mi pripadajú sociálne nepokoje a možný ďalší svetový konflikt. Je iróniou, že to poviem, ale inflácia je záchranou pre relatívne pokojné vyriešenie tejto globálnej dlhovej krízy. Je relatívnou záchranou na pokľudné upratania si stola.
Apropo- na tu bublinu, ktorá by prišla sa horučkovito čaká, a to najmä v USA. Nová bublina by mohla pohltiť inflačné očakávania ktoré prídu, aj tu je potrebné zdôrazniť, že je to lepšie riešenie ako si vyčistiť stôl a čakať kým sa znova nezaprace. Bublina by pomohla, neprijať infláciu ako záchrancu z tejto situáciu.
Ale bola by opäť len oddialením času tak ako to bolo v roku 200 pri dot- com kríze. Vtedy mali USa zvýšiť sadzby, vtedy nemali takmer žiadny dlh. Vtedy na to mali podmienky. Vtedy by otázka času nebola. Veľmi rýchlo by sa z toho dokázali dostať, s oveľa kľudnejším priebehom.
To upratovanie stola môže svet veľmi bolieť. Ono bolieť bude aj tak, otázkou je ako veľmi . Možno stôl zhorí, a mi by sme museli rozmýšľať aký stôl znova vybudujeme a či vôbec budeme mať vôbec kde ten stôl vybudovať . A či vôbec by sme mali možnosť slobodne rozmýšľať . To sú otázky ktorých sa svet bojí, preto príjme relatívne jednoduché riešenie- infláciu.
Michal Vonderčík -Smite
Autor je národohospodár.