BERLINSKÝ MÚR
Posledný výdych minulosti
Dnes
sa o päť minút dvanásť stretol v diskusii minister sociálnych vecí
a rodiny Jozef Miháľ a jeho tieňový kolega Braňo Ondruš ( zrejme
Privilegovaná, už odchádza na svoj zaslúžený dôchodok – bolo na čase ) .
Pri
sledovaní tejto diskusie išlo hlavne o zákonník práce a o odvody pre
živnostníkov a zamestnancov. Kaníková reforma zákonníka práce v roku
2007, napomohla spružniť trh práce hlavne možnosťou predlžovania určitej
doby. Ja by som jednoznačne argumentoval proti Ondrušovi- týmto
jednoduchým spôsobom. Ak si položím otázku kto je zamestnanec a kto je
zamestnávateľ ?
Odpoveď je jednoznačná. Každý sme
zároveň zamestnancom a zamestnávateľom. Každý občan je v určitom zmysle
slova podnikateľom. Iba si vyberá rôznu formu svojho podnikania. Niekto
si vyberie väčšiu formu istoty- v podobe klasického zamestnania. Niekto
si vyberie riskantnejšiu formu života- radšej podniká v tom pravom
rizikovom zmysle slova – teda vytvára podmienky pre ostatných aby ich
zamestnal. Teraz sa pozrime na riziko a motiváciu .
Riziko
a motivácia ? Kto aké ma riziko pri svojom podnikaní ? Poďme sa
pozrieť na zamestnanca. Jeho riziko je relatívne nízke. Jeho jedinou
úlohou je byť dostatočne kvalifikovaný – a to jednak svojou
vzdelanostnou úrovňou a tiež praktickými skúsenosťami. Musí teda
dostatok času venovať štúdiu ( stredná škola, a prípadná vysoká škola ),
potom musí mať šťastie a získať prax.
Potom má akú takú
relatívnu šancu na zamestnanie. Keď sa zamestnaná, tak poctivo platí
všetko, čo mu štát prikazuje. Jeho hlavným rizikom- je práve
zamestnávateľ- a to hlavne v tom, či tento je natoľko konkurencieschopný
aby dokázal poskytovať prácu svojim zamestnancom čo možno najdlhšie.
Zamestnanec sa nestará o prísun práce- tú mu musí zaručiť
Zamestnávateľ. A tu sa nepriamo dostávam k tomu- aké riziko má
Zamestnávateľ.
Riziko a motivácia Zamestnávateľa ? Asi
aké riziko a motiváciu majú zamestnávatelia. ? Prečo vôbec oni
zamestnávajú ľudí- majú z toho radosť, že na nich pracujú ľudia, a oni
sa povaľujú po svojich kanceláriách a relatívne nič nerobia. Takýto
pohľad sa mi zdá, majú asi všetci zamestnanci na svojich
zamestnávateľov- možno v niektorých prípadoch je aj oprávnený. (
podotýkam možno ) .
Ale najväčšie riziko zamestnávateľov –
je neustála zmena podnikateľského prostredia. Ak má podnikateľ skvelú
myšlienku- tak ju zrealizuje a na to potrebuje zamestnať ľudí. A tu sa
dostáva podnikateľ do pasce sociálnych istôt.
Musí
zamestnať ľudí, a poskytovať im rôzne sociálne istoty. To je všetko
v poriadku- áno tak to má byť. Ale všetky tie sociálne istoty –
vymenujem len niektoré- výpovedná lehota, odstupné, určitá a neurčitá
doba a dovolenka- 20 pracovných dní . O tomto môže živnostník iba snívať
.
Toto všetko musí poskytovať svojim zamestnancom ich
zamestnávateľ. Pre neho sú to náklady, a tak ich nepriamo presúva
priamo na zamestnancov. AK postihne podnikateľa riziko straty
objednávok, alebo proste nie je konkurencieschopný, alebo je v strate-
on tieto náklady v prípade prepúšťania musí znášať.
Väčšina
firiem, to robia tak- teda ak sa nejedná o hromadné prepúšťanie, že sa
snažia zo zamestnancami dohodnúť, a dosiahnuť tak výpoveď dohodou. To sa
im však veľmi nedarí, lebo zamestnanci sú si vedomí svojich práv, a tak
sa snažia aby im sám zamestnávateľ dal výpoveď aby dostali odstupné.
Stredne
veľké firmy – potom pristúpia na zaujímavý čin- proste skrachujú. A čo
sa potom stane . Ja vám poviem čo sa stane. So sociálneho fondu
solidarity – potom štát vypláca všetkých zamestnancov- teda aj ich možný
nárok na odstupné. Nepriamo potom odstupné platia všetci daňoví
poplatníci štátu. Dobre nie- zaplatíme to my. Ako sa Vám to páči páni
Odborári .?
Aby som to zhrnul - Terajší stav nezamestnanosti cca 14 % a nepružný ( Privilegovanej ) zákonník práce, predstavuje ,,berlínsky múr ,, pre jej znižovanie. Na to aby sa tento Berlínsky múr konečne zničil, je jednoznačne potrebný spružniť zákonník práce. Plne súhlasím s navrhovanou úpravou zákonníka práce.
Nech
nám ľudom dajú možnosť voľne rokovať. Nech ho kľudne aj zrušia celý.
Potom by videli taký razantný pokles nezamestnanosti o akom sa im ani
nesníva . ( je mi jasné že k celkovému jeho zrušeniu nepríde, určité
bariéry alebo mantinely by mali byť- ale mali by mať čo najväčšie
rozpätie ).
Ak ja budem mať možnosť rokovať- že chcem
také a také podmienky, tak hurá, môžem si aspoň nejako vylepšiť svoju
pracovnú pozíciu ako zamestnanec. A keď budem fakt dobrý a produktívny,
samotná firma mi bude ponúkať také pracovné zmluvy o akých sa mi za čias
Berlínskeho múru ani vôbec nemohlo snívať . Firmy budú mať tiež
konkurenčný nástroj na to aby získali pre seba toho najlepšieho
zamestnanca.
.
Na čo sú pri tejto forme zákonníka práce
odborári- čo chcú rokovať- keď zákonník je tak nepružný- že je tam
všetko pekne nalinkované. Či budú s lopatami a kosákmi stáť nad knihou
zákonníka práce a budú sa na seba pozerať aký sú neschopní ? Asi si priveľmi zvykli na ten Berlínsky múr spred 20 rokov, a stále ho nedokážu preliezť.
Oni potrebujú svoju ochranu, lebo sa boja o svoj odborársky život.
O aký odborársky život sa boja ? ( veď ten už dávno nemajú ).
Ak
existuje v spoločnosti odborová organizácia, je to pre mňa jasný
signál, že zamestnanci a zamestnávatelia majú úplne rozdielnu predstavu
o tom ako majú dosahovať ciele svojej organizácie. Táto je potom
postupne v konkurenčnom prostredí nahradená spoločnosťou, ktorá má plne
iniciovaných a motivovaných zamestnancov na dosahovaní cieľov. Odbory
predstavujú nútenú komunikáciu medzi manažmentom a zamestnancami a to
predstavuje pre akúkoľvek spoločnosť dodatočné náklady.
Pretože
spoločnosť musí investovať viac do kontroly na všetkých svojich
útvarov. V novodobých spoločnostiach- už nie odbory neexistujú,
predstavujú totiž veľký Berlínsky múr medzi manažment podniku a jeho
zamestnancami. A pri takomto ,, múru,, sa veľmi ťažko kričí čo majú
zamestnanci robiť, a spätne- sa ťažko počúva čo vlastne zamestnanci od
svojho podniku chcú.
Teraz majú možnosť – ak sa to
uzákoní, väčšieho priestoru na rokovanie. Každý si môže vyrokovať pre
seba tie najlepšie podmienky pre svoj pracovný život ( Uvedomme si ,že
v práci sme 40 hodín- to je 5 pracovný dní počas týždňa, 52 týždňov
v roku a to rok za rokom. ).
Tento zákonník práce
predstavuje skôr hrozbu pre súčasných insiderov na trhu práce ako ich
ochranu. Pretože každý dnešný zamestnanec ticho,, drží hubu a krok,, len
aby ho nevyhodili. Nevidí totiž príležitosť na možnú zmenu svojho
statusu.
Nemá sa kde zamestnať . Pri 14 % nezamestnanosti
a krásnym ochranným opatreniam zákonníka práce ani veľa šancí mať
nebude. A tak ak nie je so svojou prácou spokojný, a má ešte aj rodinu,
neostáva mu nič iné, len zatnúť zuby, a počúvať toho svojho ( otravného
alebo otravnú šéfku ).
No len čo by mal možnosť- istotne
by si zobral všetky svoje veci a išiel by inam. Ale keďže tvorba nových
pracovných miest je v dnešnej ekonomickej neistote a vysokým sociálnym
nákladom na zamestnanie, veľmi krehká. Niet sa preto čomu čudovať.
Uvoľnenosť
pracovného práva a jeho liberalizácia, ( a prípadná väčšia kontrola
daných pracovných podmienok- teda miestnosť a technické záležitosti- )-
výrazne zlepší tvorbu pracovných miest. Synergický efekt liberalizácie
alebo zrušenia pracovného práva- bude zníženie čiernej práce.
To
ale posledný výdych minulosti ( SMER a Odborári, ktorí sa s hrdosťou
pozerajú na berlínsky múr a čakajú že im zakaždým štát zhodí spoza múru
chleba a soľ, a že oni na oplátku sa mu budú klamať za ich
dobrosrdečnosť a ochranu ) asi nikdy nepochopí. Oni chcú chrániť
zamestnancov za každú cenu. Na tých 14 % čo sedia doma, tých nech živí
boh.
Posledný výdych minulosti je oslabený a bude slabnúť,
pretože nechápu realitu ekonomického života a hlavne nepoznajú sociálne
komunity, ktoré sa vytvárajú na internete.
Smer ak chce
politicky prežiť, by mal zostavovať svoju budúcu politickú stratégiu-
a hlavne sa takpovediac opierať o svoju voličskú základňu- a začať
zmierlivo sa učiť jazyku stredo pravých strán.
Na proti
tomu aj SDKU- DS a hlavne SAS, by mali začať učiť svojich politických
partnerov, intenzívne sa zaoberať sociálnymi komunitami na internete. Čo
je dobré je ten fakt – že sú popredu oproti Smeru.
Čo sa
mi nepáči – je tá skutočnosť, že dôchodcovia a sociálne slabšie skupiny,
nemajú takých politických reprezentantov, ktorí si neuvedomujú svoju
možnú budúcu politickú porážku.
Potrebujú svojich
zástupcov a hlavne potrebujú kvalitných politikov, ktorí dokážu viesť
konštruktívny dialóg zo zástupcami stredo - pravicových strán. Pre
Slovensko je viac než dôležité aby sme si my – produktívna vrstva
konečne podala ruku s post produktívnou vrstvou obyvateľstva.
A to
hlavne preto, že aj v nás sa skrýva budúci dôchodca. Preto ako sa k nim
dnes správame tak ako sa správame- potom tak isto sa budúca generácia
bude správať ku nám. Pýtam – chceme to ? Alebo sa radšej dohodneme ?
Ja mám rád svojich starých rodičov, preto sa s nimi na všetkom viem
dohodnúť.
Dohoda- je nová politická priorita dnešnej
vlády. Najprv je ale potrebné pristrihnúť krídla Smeru, ( teda znížiť
podiel 35 % aspoň na úroveň 25 % aby sa Smer neprsil a vôbec sa chcel
konečne dohodnúť. ) A to sa stane. Pretože Smer nevyužíva on- line
priestor, alebo ho využíva vo veľmi malom rozsahu.
Zostávajú
mu preto iba osloviť svojich post produktívnych ľudí. Očakávam tiež
konečne príchod Zelenej strany, ktorá bude odčerpá voličov z každej
politickej strany. Na ňu netreba zabúdať.
Záverom chcem dodať môj výrok na politiku
Dve vety o " pravej a ľavej" ruke
,,
Predstavme si politiku ako pravú a ľavú ruku. Pravá ruka je tu na to
aby vytvorila to najlepšie prostredie aby v ňom ľavá ruka mohla v
maximálne možnej miere uplatniť svoju výnimočnosť a talent. “
M. Vonder- Smite
Všetky práva súvisiace s akýmkoľvek šírením textu a článku si autor vyhradzuje autorským právom
Všetky práva sú vyhradené autorom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára