piatok 2. decembra 2011

BERlINSKÝ MÚR

BERLINSKÝ     MÚR


Posledný výdych minulosti


Dnes sa o päť minút dvanásť stretol v diskusii minister sociálnych vecí a rodiny Jozef Miháľ a jeho tieňový kolega Braňo Ondruš ( zrejme Privilegovaná, už odchádza na svoj zaslúžený dôchodok – bolo na čase ) .

Pri sledovaní tejto diskusie išlo hlavne o zákonník práce a o odvody pre živnostníkov a zamestnancov.  Kaníková reforma zákonníka práce v roku 2007, napomohla spružniť trh práce hlavne možnosťou predlžovania určitej doby.  Ja by som jednoznačne argumentoval proti Ondrušovi- týmto jednoduchým spôsobom.  Ak si položím otázku kto je zamestnanec a kto je zamestnávateľ ?

Odpoveď  je jednoznačná.  Každý sme zároveň zamestnancom a zamestnávateľom. Každý občan je v určitom zmysle slova podnikateľom. Iba si vyberá rôznu formu svojho podnikania. Niekto si vyberie väčšiu formu istoty- v podobe klasického zamestnania. Niekto si vyberie riskantnejšiu formu života-  radšej podniká v tom pravom rizikovom zmysle slova – teda vytvára podmienky pre ostatných aby ich zamestnal. Teraz sa pozrime na riziko a motiváciu .

Riziko a motivácia ?  Kto aké ma riziko pri svojom podnikaní ? Poďme sa pozrieť na zamestnanca. Jeho riziko je relatívne nízke. Jeho jedinou úlohou je byť dostatočne kvalifikovaný – a to jednak svojou vzdelanostnou úrovňou a tiež praktickými skúsenosťami. Musí teda dostatok času venovať štúdiu ( stredná škola, a prípadná vysoká škola ), potom musí mať šťastie a získať prax.

Potom má akú takú relatívnu šancu na zamestnanie.   Keď sa zamestnaná, tak poctivo platí všetko, čo mu štát prikazuje. Jeho hlavným rizikom- je práve zamestnávateľ- a to hlavne v tom, či tento je natoľko konkurencieschopný aby dokázal poskytovať prácu svojim zamestnancom čo možno najdlhšie. Zamestnanec sa nestará o prísun práce- tú mu musí zaručiť Zamestnávateľ.  A tu sa nepriamo dostávam k tomu- aké riziko má Zamestnávateľ.

Riziko a motivácia Zamestnávateľa ?   Asi aké riziko a motiváciu majú zamestnávatelia.  ?  Prečo vôbec oni zamestnávajú ľudí- majú z toho radosť, že na nich pracujú ľudia, a oni sa povaľujú po svojich kanceláriách a relatívne nič nerobia. Takýto pohľad sa mi zdá, majú asi všetci zamestnanci na svojich zamestnávateľov- možno v niektorých prípadoch je aj oprávnený. ( podotýkam možno ) .

 Ale najväčšie riziko zamestnávateľov – je neustála zmena podnikateľského prostredia. Ak má podnikateľ  skvelú myšlienku- tak ju zrealizuje a na to potrebuje zamestnať ľudí. A tu sa dostáva podnikateľ do pasce sociálnych istôt.

Musí zamestnať ľudí, a poskytovať im rôzne sociálne istoty. To je všetko v poriadku- áno tak to má byť. Ale všetky tie sociálne istoty – vymenujem len niektoré- výpovedná lehota, odstupné, určitá a neurčitá doba a dovolenka- 20 pracovných dní . O tomto môže živnostník iba snívať .

 Toto všetko musí poskytovať svojim zamestnancom ich zamestnávateľ.  Pre neho sú to náklady, a tak ich nepriamo presúva priamo na zamestnancov.  AK postihne podnikateľa  riziko straty objednávok, alebo proste nie je konkurencieschopný, alebo je v strate- on tieto náklady v prípade prepúšťania musí znášať.

Väčšina firiem, to robia tak- teda ak sa nejedná o hromadné prepúšťanie, že sa snažia zo zamestnancami dohodnúť, a dosiahnuť tak výpoveď dohodou. To sa im však veľmi nedarí, lebo zamestnanci sú si vedomí svojich práv, a tak sa snažia aby im sám zamestnávateľ dal výpoveď aby dostali odstupné.

 Stredne veľké firmy – potom pristúpia na zaujímavý čin- proste skrachujú. A čo sa potom stane . Ja vám poviem čo sa stane.  So sociálneho fondu solidarity – potom štát vypláca všetkých zamestnancov- teda aj ich možný nárok na odstupné. Nepriamo potom odstupné platia všetci daňoví poplatníci štátu. Dobre nie- zaplatíme to my. Ako sa Vám to páči  páni Odborári .?

Aby som to zhrnul -  Terajší stav nezamestnanosti cca 14 % a nepružný ( Privilegovanej ) zákonník práce,  predstavuje ,,berlínsky múr ,,  pre jej znižovanie. Na to aby sa tento Berlínsky múr konečne zničil, je jednoznačne potrebný spružniť zákonník práce.  Plne súhlasím s navrhovanou úpravou zákonníka práce.

Nech nám ľudom dajú možnosť voľne rokovať. Nech ho kľudne aj zrušia celý. Potom by videli taký razantný pokles nezamestnanosti o akom sa im ani nesníva . ( je mi jasné že k celkovému jeho zrušeniu nepríde, určité bariéry alebo mantinely by mali byť- ale mali by mať čo najväčšie rozpätie ).

 Ak ja budem mať možnosť rokovať- že chcem také a také podmienky, tak hurá, môžem si aspoň nejako vylepšiť svoju pracovnú pozíciu ako zamestnanec. A keď budem fakt dobrý a produktívny, samotná firma mi bude ponúkať také pracovné zmluvy o akých sa mi za čias Berlínskeho múru ani vôbec nemohlo snívať .  Firmy budú mať tiež konkurenčný nástroj na to aby získali pre seba toho najlepšieho zamestnanca.
.
Na čo sú pri tejto forme zákonníka práce odborári- čo chcú rokovať- keď zákonník je tak nepružný- že je tam všetko pekne nalinkované. Či budú s lopatami a kosákmi stáť nad knihou zákonníka práce a budú sa na seba pozerať aký sú neschopní ?  Asi si priveľmi zvykli na ten Berlínsky múr spred 20 rokov, a stále ho nedokážu preliezť.  Oni potrebujú svoju ochranu, lebo sa boja o svoj odborársky život.  O aký odborársky život sa boja ? ( veď ten už dávno nemajú ).

 Ak existuje v spoločnosti odborová organizácia, je to pre mňa jasný signál, že zamestnanci a zamestnávatelia majú úplne rozdielnu predstavu o tom ako majú dosahovať ciele svojej organizácie. Táto je potom postupne v konkurenčnom prostredí nahradená spoločnosťou, ktorá má plne iniciovaných a motivovaných zamestnancov na dosahovaní cieľov. Odbory predstavujú nútenú komunikáciu medzi manažmentom a zamestnancami a to predstavuje pre akúkoľvek spoločnosť dodatočné náklady.

Pretože spoločnosť musí investovať viac do kontroly na všetkých svojich útvarov. V novodobých spoločnostiach- už nie odbory neexistujú, predstavujú totiž veľký Berlínsky múr medzi manažment podniku a jeho zamestnancami.  A pri takomto ,, múru,, sa veľmi ťažko kričí čo majú zamestnanci robiť, a spätne- sa ťažko počúva čo vlastne zamestnanci od svojho podniku chcú.

Teraz majú možnosť – ak sa to uzákoní, väčšieho priestoru na rokovanie. Každý si môže vyrokovať pre seba tie najlepšie podmienky pre svoj pracovný život ( Uvedomme si ,že v práci sme 40 hodín- to je 5 pracovný dní počas týždňa, 52 týždňov v roku  a to rok za rokom. ).

Tento zákonník práce predstavuje skôr hrozbu pre súčasných insiderov na trhu práce ako ich ochranu. Pretože každý dnešný zamestnanec ticho,, drží hubu a krok,, len aby ho nevyhodili. Nevidí totiž príležitosť na možnú zmenu svojho statusu.

 Nemá sa kde zamestnať . Pri 14 % nezamestnanosti a krásnym ochranným opatreniam zákonníka práce ani veľa šancí mať nebude. A tak ak nie je so svojou prácou spokojný, a má ešte aj rodinu, neostáva mu nič iné, len zatnúť zuby, a počúvať toho svojho ( otravného alebo otravnú šéfku ).

No len čo by mal možnosť- istotne by si zobral všetky svoje veci a išiel by inam. Ale keďže tvorba nových pracovných miest je v dnešnej ekonomickej neistote a vysokým sociálnym nákladom na zamestnanie, veľmi krehká. Niet sa preto čomu čudovať.

Uvoľnenosť pracovného práva a jeho liberalizácia, ( a prípadná väčšia kontrola daných pracovných podmienok- teda miestnosť a technické záležitosti- )- výrazne zlepší tvorbu pracovných miest. Synergický efekt liberalizácie alebo zrušenia pracovného práva- bude zníženie čiernej práce. 


To ale posledný výdych minulosti ( SMER a Odborári, ktorí sa s hrdosťou pozerajú na berlínsky múr a čakajú že im zakaždým štát zhodí spoza múru chleba a soľ, a že oni na oplátku sa mu budú klamať za ich dobrosrdečnosť a ochranu )  asi nikdy nepochopí. Oni chcú chrániť zamestnancov za každú cenu. Na tých 14 % čo sedia doma, tých nech živí boh.
Posledný výdych minulosti je oslabený a bude slabnúť, pretože nechápu realitu ekonomického života a hlavne nepoznajú sociálne komunity, ktoré sa vytvárajú na internete.

Smer ak chce politicky prežiť, by mal zostavovať svoju budúcu politickú stratégiu- a hlavne sa takpovediac opierať o svoju voličskú základňu- a začať zmierlivo sa učiť jazyku stredo pravých strán.

Na proti tomu aj SDKU- DS a hlavne SAS, by mali začať učiť svojich politických partnerov, intenzívne sa zaoberať sociálnymi komunitami na internete. Čo je dobré je ten fakt – že sú popredu oproti Smeru.

Čo sa mi nepáči – je tá skutočnosť, že dôchodcovia a sociálne slabšie skupiny, nemajú takých politických reprezentantov, ktorí si neuvedomujú svoju možnú budúcu politickú porážku.


Potrebujú svojich zástupcov a hlavne potrebujú kvalitných politikov, ktorí dokážu viesť konštruktívny dialóg zo zástupcami stredo - pravicových strán.  Pre Slovensko je viac než dôležité aby sme si my – produktívna vrstva konečne podala ruku s post produktívnou vrstvou obyvateľstva.

A to hlavne preto, že aj v nás sa skrýva budúci dôchodca. Preto ako sa k nim dnes správame tak ako sa správame- potom tak isto sa budúca generácia bude správať ku nám. Pýtam – chceme to ?  Alebo sa radšej dohodneme ?   Ja mám rád svojich starých rodičov, preto sa s nimi na všetkom viem dohodnúť.

Dohoda- je nová politická priorita dnešnej vlády.  Najprv je ale potrebné pristrihnúť krídla Smeru, ( teda znížiť podiel 35 % aspoň na úroveň 25 % aby sa Smer neprsil a vôbec sa chcel konečne dohodnúť. )  A to sa stane. Pretože Smer nevyužíva on- line priestor, alebo ho využíva vo veľmi malom rozsahu.

Zostávajú mu preto iba osloviť svojich post produktívnych ľudí.  Očakávam tiež konečne príchod Zelenej strany, ktorá bude odčerpá voličov z každej politickej strany. Na ňu netreba zabúdať.

Záverom chcem dodať môj výrok na politiku

Dve vety o " pravej a ľavej" ruke

,,  Predstavme si politiku ako pravú a ľavú ruku. Pravá ruka je tu na to aby vytvorila to najlepšie prostredie aby v ňom ľavá ruka mohla v maximálne možnej miere uplatniť svoju výnimočnosť a talent.  “

M. Vonder- Smite

Všetky práva súvisiace s akýmkoľvek šírením textu a článku si autor vyhradzuje autorským právom
Všetky práva  sú vyhradené autorom.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára